Slovíčka – štítky a obsahy

Koľko jazykov vieš, toľkokrát si človekom. Podobným spôsobom môžeme povedať, že čím viac slov vieš, tým sa ti ľahšie a rýchlejšie jazyk učí. Keď sa učíme gramatické pravidlá, keďže ich je menej ako slov, nie je problém si na konci semestra povedať, aké pravidlá sme sa snažili naučiť. Pri slovnej zásobe ide o proces dlhodobý a kumulatívny. V praxi to znamená, že ťažko objektívne zhodnotíme, koľko slov sme sa naučili a do akej miery to má vplyv na našu celkovú jazykovú zručnosť.

Kvantifikácia slov je na rozdiel od kvantifikácie, povedzme, „časov“ v angličtine oveľa komplikovanejšia. Každé slovo sa zdá byť kvapkou, no my chceme more (vedomostí), a to čo najrýchlejšie. Kumulatívnosť slovnej zásoby a jej užitočnosť sú dôvody, prečo by mala slovná zásoba požívať úctu tak, ako je to v prípade gramatiky. John Shefelbine (1990) publikoval článok, v ktorom študoval, aké faktory ovplyvňujú úspešnosť odvodenia významu slova z kontextu. Vo svojom experimente okrem iného zistil, že jednou z najväčších prekážok porozumenia slov v kontexte je neznalosť iných slov, ktoré dané slovo obklopujú.

Stanovich (1986) pomenúva tento jav ako Matúšov efekt (Matthew’s effect). Tento názov bol použitý, nakoľko predstavuje paralelu s Matúšovým evanjeliom, v ktorom sa píše, že bohatí budú bohatší a chudobní chudobnejší. Neviem, ako v reálnom živote, no v jazyku to určite platí. Čím viac slov vieme, tým je ľahšie sa naučiť viac slov a celkovo porozumieť jazyku ako celku. Niet však komunikácie bez jazyka, jazyka bez významu, a významu bez slov. Chcel by som zdôrazniť, že je absolútne nevyhnutné, a to hlavne na začiatku, venovať značnú časť pozornosti rozširovaniu slovnej zásoby. Slabá slovná zásoba spôsobí, že nebudeme môcť zmysluplne využiť komplikovanejšie texty. Ak nebudeme schopní využiť komplikovanejšie texty, nebudeme vedieť viac slov a priepasť medzi tými, čo napredujú rýchlo, a tými, čo idú pomaly, sa bude zväčšovať, až vyústi do absolútneho zanechania štúdia jazyka. Ľudia potom často hovoria, akí sú „hlúpi a neschopní“ alebo, že „nie sú na jazyky“. Háčik však môže tkvieť aj v cyklickom tvrdení, že nevieme slovíčka, lebo nevieme slovíčka. Dlhodobo zakrpatená a zanedbávaná slovná zásoba je jedným z faktorov, ktoré bránia v ďalšom napredovaní tak v slovnej zásobe, ako celkovo v jazyku.

Prečo však viac slov pomáha v učení sa ešte viac slov? Ak chceme zodpovedať túto otázku, je potrebné si pozrieť, ako sú slová v našich mysliach usporiadané. Naša myseľ v tomto smere pripomína viac sieť ako slovník. Keď sa snažíme nájsť nejaké slovo vhodné pre pomenovanie javov a vecí v danej situácii, katalogicky nelistujeme v pamäti ako v slovníku. Slová sú navzájom pospájané do obrovskej siete, ktorá sa nazýva mentálny lexikón. Jednotlivé slová teda nie sú voľne pohodené v pamäti, ale navzájom sa pomáhajú nájsť.

Správny prístup k učeniu sa slovnej zásoby má teda priamy vplyv na kvalitu prejavu v cudzom jazyku. Môžete sa však opýtať: „Ale čo je to, čo sa nám v hlavách ukladá?“. Aby sme sa vyhli interpretačným komplikáciám, na veľmi základnej úrovni sa môžeme na slovo pozerať ako na vyjadrovací prostriedok pozostávajúci z dvoch častí – formálnej a významovej. Plynulosť a presnosť jazyka sa dá dosiahnuť, len ak sa venuje dostatočná pozornosť obom týmto aspektom. V skratke to znamená, že nestačí iba vedieť ako sa napr. dané slovo píše, ale aj čo dané slovo označuje, a ktorý kontext si vyžaduje jeho použitie, a ktorý zase nie.

Vo svetle vyššie uvedeného sa môžeme na slová pozerať ako na štítky resp. mená (formálna stránka slova) , ktorými pomenúvame koncepty (významová stránka slova). Koncept nie je jazykový termín. Koncepty sú ne-lingvistické entity v našom mozgu, ktoré majú dosť komplikovaný charakter. Obsahujú naše zážitky, skúsenosti, prvky z konverzácie s inými ľuďmi, pocity, vône, farby a pod. Koncepty sú pre každého trošku iné, ale zároveň rovnaké. Keď napríklad poviem „les“ každý si predstaví iný les, listnatý, ihličnatý, znečistený, džungľu, les, kde chodieval na huby, les, kde videl hada atď. Na druhej strane všetci minimálne obyvatelia jednej jazykovej proveniencie (napr. štátu) majú podobný koncept zastúpený slovom „les“.

Funguje to zhruba takto:

  1. Vyskytneme sa v situácii, kedy chceme niečo povedať alebo pomenovať činnosť, vec, jav…
  2. Musíme si v mysli vymedziť, čo táto činnosť, vec, jav znamená … t.j. musíme nájsť koncept (v materinskom jazyku je to bleskový proces, väčšinou ho nevnímame)
  3. Ak máme už vymedzené hranice konceptu (napr. vieme, kde končí koncept „les“ a začína koncept „park“) prichádza dôležitá fáza, kedy na daný koncept doslova „prilepíme“ štítok napr. “les“ (v materinskom jazyku sa deje podvedome, v angličtine tiež, no až po istom čase).

Niekedy sa stane, že si na daný „štítok“ nevieme spomenúť ani v slovenčine, ale je to väčšinou malý chvíľkový lapsus. V angličtine to na druhej strane môže znamenať nedostatočné zvnútornenie slova a nedostatočne silné prepojenie konceptu s jeho anglickým menom/štítkom.

4. A keď konečne dôjde k (podvedomému) prepojeniu konceptu s jeho korešpondujúcim pomenovaním/štítkom, hop, a takto spoločne idú von buď v podobe ústami vysloveného slova, napísaného slova, či posunku v prípade posunkovej reči.

5. Ak sme slovo správne vyslovili, napísali alebo ukázali, dôjde k jeho pochopeniu a dochádza ku komunikácii, alebo dôjde k nepochopeniu slova a nasleduje klarifikácia, čiže objasňovanie toho, čo chcem povedať (väčšinou je to neželaný stav, ak teda zámerne nechcem, aby mi niekto rozumel).

Doposiaľ nič ťažké. Koncepty už máme v sebe od malička. Nové slová nalinkujeme na staré koncepty a vec je vybavená. Je to však naozaj ako naliať staré víno do nových fliaš? Keby bolo možné jednoducho sa „nabifliť“, ktoré anglické slovo pomenúva ktorý koncept, učenie slov by zrejme bolo oveľa priamočiarejším procesom. Čo však situáciu komplikuje, je fakt, že hranice konceptov sa medzi jazykmi líšia.

Zoberme si napríklad dva slovenské koncepty: pocit, keď niekto „balí“ vašu priateľku a pocit, keď si niekto kúpi nové auto (oba sú použité len ako príklady a akákoľvek podobnosť s vašim životom je čisto náhodná). Prvý koncept v slovenčine označuje slovo „žiarlivosť“ a druhý „závisť“. V angličtine však oba tieto koncepty spadajú pod jeden koncept označovaný slovom „jealous“. Je to prípad, ktorý označujeme čiastočná konceptuálna medzijazyková ekvivalencia a práve táto má za následok množstvo chýb, ktoré pri učení sa jazyka robíme. Keď sa teda učíme anglické „slovíčka“, náročnosť ich naučenia nespočíva len v tom, že sa inak píšu alebo vyslovujú, ale hlavne v tom, že pomenúvajú veci trochu inak ako ich pomenúvame v slovenčine.

Určite ste už boli v situácii, že ste slovo vedeli, ale nevedeli ste ho použiť. Má to na svedomí nedostatočná internalizácia slova a jeho nedostatočné prepojenie so správnym anglickým konceptom. Pre korektnosť, však treba uviesť, že obrovské množstvo konceptov je v oboch jazykoch rovnaké a naozaj je potrebné posilniť priame spojenie medzi slovenským konceptom a anglickým slovom, aby sme sa vedeli vyjadrovať plynule.

Úlohou učiteľa je všímať si inštancie konceptuálnej ekvivalencie, čiastočnej ekvivalencie či neekvivalencie a využiť tieto poznatky vo svoj prospech. Rovnako je nutné venovať pozornosť prípadom konceptuálnej ne-ekvivalencie alebo čiastočnej ekvivalencie a do vyučovacieho procesu zapojiť stratégie, ktoré podporujú zmenu konceptuálnej štruktúry v mysli študenta. Je tiež dôležité chápať, že keď sa učíme nové slová, nie je to vždy o zapamätaní si, „ako sa niečo povie“ po anglicky. Slová by sme mali vidieť ako štítky, ktoré sú iba menom pre svoje obsahy. O konceptoch, konceptuálnej ekvivalencii a konceptuálnom učení sa slovnej zásoby si však povieme viac v inom článku.