Slovensko sa v poslednej dobe (november 2019) zmieta v (bohužiaľ pre našu krajinu vídanom) politickom a hodnotovom marazme, ktorého sme sa nanešťastie ani po 30-tich rokoch nedokázali zbaviť. Takmer každý deň sme svedkami šliapania po hodnotách, ktorých ochrana je často prezentovaná tými, ktorí majú od nej zrejme najďalej. Na pozadí týchto udalostí sme boli svedkami aj jednej z doposiaľ najväčších dopravných nehôd v dejinách samostatného Slovenska. Slovensko je malá krajina.  Akákoľvek podobná udalosť má potenciál zasiahnuť jej obyvateľov viac, ako je to vo väčších krajinách. Spomínaná nehoda sa stala neďaleko Nitry, mesta, v ktorom naše jazykové štúdio momentálne pôsobí. Keďže vedieme jazykové kurzy, pravidelne sa stretávame s množstvom ľudí z okolia.

Ani v rámci jazykového tréningu sme sa nevyhli tejto nehode. Jedna z mojich študentiek je bližšie prepojená s osobami priamo zasiahnutými týmto nešťastím. Naša krátka debata o magnitúde tejto udalosti začala, ako inak, po anglicky, no so silnejúcimi emóciami študentka prešla do slovenčiny.

Je úžasné ako úzko je náš jazyk prepojený s našou osobnosťou. Od narodenia používame jazyk na vyjadrovanie a prenos našich myšlienok a postupne sa jazyk stáva jednou z esencií nášho 'ja‘. Nie je však jazyk ako jazyk. Angličtina nemusí byť najdokonalejší vyjadrovací nástroj, keď ide v našom vnútri do tuhého.

Materinský jazyk je emocionálnejší

Štúdie, ktoré sa zaoberali touto otázkou, prišli k zisteniam, že schopnosť vyjadrovať emóciu je úzko spätá s vekom počiatku získavania jazyka. Jednoducho povedané, čím skôr s jazykom začneš, tým vernejšie ním budeš vedieť čokoľvek vyjadriť. Je tu však jedno veľké 'ale‘. Vyššie uvedené platí len v prípade, ak sa učíte jazyk krajiny, v ktorej zároveň dlhodobo žijete, a nie ste tínedžer alebo dospelý, ktorý už ovláda iný materinský jazyk. Ten pravý, hlboký konceptuálny význam slova sa najlepšie zafixuje, keď ho súčasne reálne zažívate.

Nemenej významným faktorom ovplyvňujúcim emocionalitu jazyka je frekvencia aktívneho používania cudzieho jazyka. Bohužiaľ na Slovensku máme veľmi málo príležitostí na zmysluplnú komunikáciu v angličtine. Ak sa už aj nejaká komunikácia simuluje, je to poväčšine v triedach našich škôl, kde formálna stránka jazyka (gramatika, morfológia…) stále prevažuje nad komunikačnou.

Jazyková úroveň má tiež značný vplyv na vyjadrovanie emócií v cudzom jazyku. Na Slovensku máme tendenciu vidieť jazykovú úroveň cez prizmu percentilu jazykových testov. Ten, kto píše dobre testy, sa považuje za študenta s dobrou úrovňou cudzieho jazyka. To však vôbec nemusí platiť, ak u študentov zoberieme do úvahy pestrosť a konceptuálnu presnosť komunikačného prejavu, prirodzenosť a pohotovosť komunikácie, či úroveň výslovnosti a melódie reči. V takom prípade aj štvorkár môže úrovňovo ľahko preskočiť takzvaného jednotkára. Je nebezpečné pozerať sa na jazyk iba ako na súbor pravidiel a definícií. Teória je v jazykovom vzdelávaní určite dôležitá, ale podľa mňa nikdy nenahradí a nemôže stáť nad schopnosťou reálne používať jazyk na komunikáciu.

Čo nám chýba?

Snáď najväčším dôvodom, prečo máme problém vyjadriť emóciu v angličtine, je to, že väčšina anglických slov, ktoré poznáme, je buď emocionálne veľmi chudobná alebo úplne prázdna. Anglické slová sú často iba reťazce písmen, ktoré získavajú význam sprostredkovane zo slovenčiny cez preklad, no samé osebe nemajú takmer žiaden emočný náboj.

Ako deti sa dlhé roky učíme jazyk v reálnom kontexte rodiny. Slová a slovné spojenia, ktoré vyslovíme, vyvolávajú v našom okolí okamžitú reakciu. Tá sa po čase silno prepojí s týmito vyjadrovacími prostriedkami a aktivuje ich pri každej ďalšej podobnej situácií, resp. v podobnom kontexte. Kontext je kľúčovým faktorom, nielen čo sa týka emočného vyjadrovania sa v cudzom jazyku, ale aj celkovo učenia sa slovnej zásoby. Slová sa v mozgu ukladajú ako reprezentácie pocitov a konceptov nášho prežívania. Angličtinu sa však často učíme v kontexte triedy, oddelene od reálneho kontextu. Pri učení sa slov priamo nezažívame to, čo dané slovo, alebo slovné spojenie reprezentuje. Dokonca aj keď sú dve slová presné prekladové ekvivalenty a v oboch jazykoch znamenajú to isté, nemusia automaticky komunikovať to isté. Slová, to nie sú iba nádoby pre uskladnenie významu, ale majú predovšetkým istý komunikačný účel. „I love you“ a „Milujem ťa“ znamenajú v oboch jazykoch absolútne to isté. Slovenské „Milujem ťa“ však komunikuje oveľa viac ako len svoj význam. Kvôli kontextu učenia sa jazyka bude anglické „I love you“ pre väčšinu len nedokonalým prostriedkom na vyjadrenie pocitu hlbokej náklonnosti. To isté platí, dovolím si tvrdiť, pre väčšinu anglických slov, ktoré sa bežný Slovák počas života naučí.

Dnešní rodičia už disponujú slušnými jazykovými znalosťami a nejedni koketujú s intencionálnym bilingvizmom. Je to situácia, keď rodičia alebo jeden z rodičov simuluje prirodzené jazykové prostredie tým,  že s dieťaťom komunikuje od narodenia výlučne v cudzom jazyku. Poznám prípady, kedy sa to podarilo, ale aj prípady, kedy, predovšetkým matky, nedokázali uspokojivo vyjadriť svoju emóciu v angličtine a projekt sa nepodaril. Rodič môže ľahko nadobudnúť pocit, že nedáva svojmu dieťaťu dostatok verbálnej lásky a rovnako ho môže frustrovať emocionálna chabosť slov, ktorými by v materinskom jazyku dokázal povedať oveľa viac.

F*CK nie je K*RVA

Zvláštnym fenoménom ľudskej reči je aj nadávanie. Nadávka je vlastne emóciou nabité, tabuizované slovo, ktoré má, okrem iného, pomôcť uvoľneniu negatívneho pocitu, ako je napríklad hnev. Každý Slovák presne vie, ktoré slovo je považované za nadávku, aké reakcie, na základe svojej kadencie, vyvoláva, a kedy ho môžeme a nemôžeme použiť. Nadávanie v angličtine však môže byť celkom riskantná záležitosť. Väčšinou sa stáva, že človek neodhadne silu slova a po anglicky často „kľaje ako pohan“, a to aj na úplne nevhodných miestach. (Platí to samozrejme aj naopak, keď sa cudzinec učí po slovensky). Mám však pochybnosti, že keď si bežný Slovák klepne kladivom po prste, zanadáva „F*CK“, a ak aj áno, zrejme to neprinesie požadovaný efekt.  Väčšina slovenských študentov angličtiny pozná anglické nadávky, no nemajú pre nich žiaden emočný náboj, sú to emočne prázdne slová, a teda pre „účely“ nadávania nepoužiteľné.

Jazyk bez emócie pomáha

Len zriedka sú veci čierno-biele, a tak aj cudzí jazyk bez emócie môže byť do istej miery osožný. Vedci z Chicagskej univerzity dokonca zistili, že v cudzom jazyku dokážu ľudia robiť racionálnejšie rozhodnutia. Ako sme už spomenuli vyššie, cudzí jazyk neaktivuje emóciu rovnako ako materinský. Keď hovoríme po anglicky, máme istý emocionálny odstup, tým pádom je aj naše zmýšľanie „triezvejšie“. Napríklad anglické slová nevyvolávajú rovnaký pocit strachu, obáv, ale aj porozumenia či empatie, ako je to v prípade materinského jazyka. Niekedy možno aj sami sebe hovoríte, že by ste sa mali rozhodovať viac hlavou ako srdcom. Jednoduchá pomoc – učte sa cudzí jazyk.

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že v rámci komunikácie na hodinách angličtiny sa mi neraz študenti zveria s vecami, ktoré by len ťažko dokázali niekomu povedať v slovenčine. Častokrát ide o intímne záležitosti, no po anglicky sa o nich rozpráva akosi ľahšie. Domnievam sa, že dôvody sú rovnaké ako pri rozhodovaní. Anglické slová nie sú silno prepojené na emóciu, a preto to, čo hovoríme, nás pocitovo nezasahuje tak, ako keby sme hovorili po slovensky.

To, do akej miery sú anglické slová prepojené s našimi pocitmi, asi len ťažko zmeníme. Žijeme v krajine, v akej žijeme. Príležitostí na aktívne používanie jazyka v prirodzenom kontexte je žalostne málo. Náš mozog nemá najlepšie podmienky pre vytvorenie silného puta medzi cudzím slovom a emóciou. Je však otázne, do akej miery to má význam v krajine, kde angličtinu pre bežnú komunikáciu fakticky nepotrebujeme. To však neznamená, že by sme sa nemali snažiť o čo najhlbšie zvnútorňovanie významov a ich prepájanie s rôznymi situáciami a témami, aj keď možno iba v kontexte triedy. Kvalitná, zmysluplná a vhodne kontrolovaná komunikácia doplnená o štipku užitočnej teórie ako aj neustála recyklácia slovnej zásoby môže z každého Slováka urobiť kompetentného používateľa angličtiny. Vôbec pritom nemusí vadiť, že nebudeme vedieť verne vyjadriť hlboké city po anglicky, veď žijeme v krajine, kde náš materinský jazyk hrá absolútny prím.