Určite ste už počuli rozšírený názor, že keď si vypijete, bude sa vám po anglicky hovoriť ľahšie. Ako to teda s tým alkoholom a jazykom v skutočnosti je? Naozaj nám pohárik či dva dokážu rozviazať jazyk?

Všetci dobre vieme (z rozprávania), aké účinky má alkohol na rečový prejav človeka v jeho materinskom jazyku, nie to ešte v jazyku cudzom.

Keď hovoríme alebo sa učíme, povedzme, po anglicky, v našom mozgu sa aktivujú súčasne oba jazyky.

Pre zabezpečenie plynulosti reči musí náš mozog najskôr bleskovo povyberať správne slová na základe toho, čo chceme povedať, a následne ich rýchlo pospájať do viet. To všetko sa pritom deje za neustáleho rušivého vplyvu slovenčiny, s ktorým sa musí slovenský mozog neustále pasovať.

Alkohol a cudzí jazyk. Čo na to lingvistický výskum?

Hovorenie iným ako materinským jazykom je komplexná mentálna aktivita. Pod vplyvom alkoholu by toto všetko logicky malo byť ešte ťažšie. Existujú však minimálne dve štúdie, ktoré prekvapujúco zistili pozitívny vplyv alkoholu na schopnosť hovoriť cudzím jazykom. Jeden výskum riešil túto otázku ešte v 70-tych rokoch minulého storočia, druhý sa ňou zaoberal o pár dekád neskôr, v roku 2017.

V rámci prvého výskumu boli jeho účastníci rozdelení do skupín. V prvej skupine mali vypiť koktail s 20 ml, v druhej 60 ml, v tretej 90 ml 40%-ného alkoholu. Členom poslednej skupiny bol podaný nealkoholický drink. Ten však ochutili tak, aby chutil ako alkoholický.

Po 15 minútach, nezávislí hodnotitelia ohodnotili výslovnosť participantov tohto výskumu. Výsledky ukázali, že tí, ktorí požili vyššie množstvo alkoholu (takmer dva 50ml panáky) mali lepšiu výslovnosť ako tí, ktorí vypili iba nealkoholický nápoj.

Rovnako sa zistilo, že veľmi malé množstvo alkoholu (20 ml), nemalo žiaden merateľný efekt na zlepšenie výslovnosti. Autori experimentu však upozorňujú, že s požitím ešte vyššieho množstva alkoholu rapídne klesá jeho pozitívny vplyv na hovorenie cudzím jazykom.

Interpretácia týchto výsledkov vychádza z tvrdenia, že každý z nás má svoju jazykovú identitu – jazykové ego. To je veľmi úzko prepojené s našim rodným jazykom. Háčik je v tom, že keď hovoríme, povedzme, po anglicky, svoje myšlienky, pocity, humor, vlastne všetko vyjadrujeme trochu inak.

Naše ego jazykové.

Cudzí jazyk nás takto limituje v zmysle čo a ako dokážeme vyjadriť. Zrazu už nie sme tí istí ľudia, ako sme boli, keď sme hovorili po slovensky. Nadobúdame novú jazykovú identitu a s ňou aj naše nové anglické jazykové ego.

Niektorí ľudia majú silné jazykové ego v materinskom jazyku. To im bráni v ďalšom rozvoji jazykových zručností. Jednoducho povedané, nedokážu sa odosobniť, povzniesť.

Ak dokážete prekonať zábrany, strach, neistotu a iné negatívne pocity spojené s hovorením po anglicky – tak dokážete vyhrať nad vaším jazykovým egom. Toto je jedným zo základných predpokladov úspešného naučenia sa jazyka.

To ale nie je také ľahké, hlavne pokiaľ ide o výslovnosť, intonáciu a melódiu reči. Študenti celkovo nemajú radi výslovnosť, pretože jej nácvik môže vyvolávať nepríjemné pocity nepohodlia vyplývajúce z inakosti, odlišnosti od toho, na čo sme v materinskom jazyku zvyknutí.

Práve tu môžeme pozorovať negatívny efekt jazykového ega v plnej kráse. Jednoducho nám nedovolí, aby sme zneli inak.

Toto môže byť aj dôvod, prečo je výslovnosť kameňom úrazu, dovolím si povedať, väčšiny slovenských študentov angličtiny. 

U účastníkov spomenutého experimentu však po vypití malého množstva alkoholu došlo k zlepšeniu ich výslovnosti, a teda k dočasnému otupeniu negatívneho vplyvu jazykového ega.

Alkohol a jazyk po druhé.

Druhý, podobný výskum tiež zistil pozitívny vplyv alkoholu na výslovnosť a plynulosť reči. Rodení Holanďania v ňom hodnotili jazykový prejav Nemcov, ktorí sa učili holandčinu ako cudzí jazyk. Tí, ktorí do seba „kopli“ dve poldeci, boli celkovo hodnotení lepšie, čo sa týka výslovnosti a plynulosti jazykového prejavu, ako tí, ktorí vypili nealkoholický drink.

Opäť, najpravdepodobnejšie je, že po požití malého množstva alkoholu človek mierne stratí zábrany hovoriť cudzím jazykom a ide mu to akosi ľahšie.

Problém hovoriť cudzím jazykom lepšie teda nemusí spočívať len v samotnej neschopnosti sa cudzí jazyk naučiť. Dôležitým faktorom môže byť naše vedomie, ktoré nám za normálnych okolností „bráni“ naplno rozvinúť svoje jazykové majstrovstvo.

Čo je jazyková úzkosť a jej vplyv

Môže ísť aj o tzv. jazykovú úzkosť. Jazyková úzkosť sa prejavuje pocitmi obáv, neistoty, či dokonca strachu v situáciách, keď má človek hovoriť po anglicky. Toto môže mať negatívny vplyv nielen na momentálnu schopnosť vyjadriť sa, ale aj ďalší jazykový rozvoj.

Ľudia, ktorí pri hovorení cudzím jazykom pociťujú stres, majú tiež často tendenciu podceňovať svoje jazykové znalosti, nehrnú sa veľmi do hovorenia, keď majú príležitosť, boja sa pri hovorení riskovať a ich komunikácia sa obmedzuje iba na krátke jednoduchšie vety. Je to začarovaný kruh neúspechu učenia sa angličtiny.

Nikto sa však pravdepodobne s jazykovou úzkosťou nenarodil. Môžeme ju postupne nadobudnúť aj ako dôsledok všelijakých mýtov a povedačiek o učení sa jazyka.

Od malička dookola počúvame „jazykové mantry“, ktoré sú do veľkej miery založené na pocitoch a subjektívnych názoroch jednotlivcov, nie na faktoch. Mnohí sa pasujú do pozície lingvistov. No hovoriť jazykom a vedieť o jazyku sú dve diametrálne odlišné veci. Je to ako používať počítač a rozumieť IT.

Vraj sa stačí naučiť gramatiku a mali by sme vedieť hovoriť; vraj dospelí nie sú schopní naučiť sa dobre po anglicky, že treba žiť v Anglicku, aby sme hovorili po anglicky, že akcent je náš nepriateľ alebo, že na naučenia jazyka potrebujeme zvláštny talent.

Tieto a podobné tvrdenia postupne prijmeme ako všeobecné pravdy, od ktorých sa odvíjajú naše očakávania. Ak sa nám potom nedarí tieto očakávania napĺňať, môže nás to frustrovať a po čase vyústiť až do väčšej či menšej jazykovej úzkosti. Keď si vypijeme, môže nám to pomôcť túto úzkosť potlačiť a zlepšiť náš jazykový prejav.

Každopádne je fascinujúce, že neblaho slávny alkohol môže byť osožný vo vzťahu k jazyku.  

No človek nemôže mať nonstop vypité. Teória jazykového ega a z neho prameniacej jazykovej úzkosti možno má niečo do seba.

Sám som každý deň svedkom toho, ako sme si sami prekážkou k lepšej angličtine. Nie externé faktory, ale naše vlastné vedomie nám často bráni, aby sme robili pokroky v jazykovom vzdelávaní.

Úplne rozumiem, že niektorí ľudia jednoducho nedokážu prekročiť hranice svojho ega. No niekedy možno stačí nebrať seba a celý proces učenia tak vážne. Nefixujte sa na pocit, že angličtine zniete zvláštne. Je to normálne a očakávané. Snažte sa prijať a užívať si svoje druhé anglické „ja“.

Samozrejme je aj na učiteľoch cudzích jazykov, aby si uvedomili vplyv týchto mentálnych procesov, ktoré prebiehajú pri učení sa a hovorení cudzím jazykom. Mali by sa snažiť vytvárať príjemnú atmosféru, v ktorej sa chyby nepovažujú za zlyhanie, ale za prirodzenú a neoddeliteľnú súčasť učenia sa jazyka. Atmosféru, kde sa každá úspešná, zmysluplná, a hoci aj jednoduchšia komunikácia považuje za čiastkový úspech, ktorý nám umožní hovoriť bez zábran a zároveň byť triezvi.